feb 12
Každý z nás túži po láske na celý život. S touto túžbou najčastejšie vstupujeme do manželstva. Ak chceme žiť celý život skutočne „spolu“, a nielen „vedľa seba“, je veľmi dôležité nestrácať kontakt s vnútorným svetom toho druhého – rozprávať si o tom, kto čím žije, skutočne toho druhého počúvať. Zaujímať sa o jeho pocity, túžby, záujmy, potreby... To je ale veľmi ťažké hlavne v období začiatkov manželstva, keď sú mladí manželia plne výkonní v práci, starajú sa o malé deti – skrátka musia stihnúť nekonečný kolotoč povinností. Neostáva čas na sladké „hrkútanie“ vo dvojici. Neostáva energia na počúvanie a podporovanie toho druhého – každý má čo robiť sám so sebou... A tak sa často stane, že keď sú deti samostatnejšie a povinností začne ubúdať, už by sa možno aj našiel čas, ale už si vlastne nemáme čo povedať. Bolo by treba spoznávať sa úplne od začiatku – ale komu sa chce! Tak rezignujeme a necháme múr medzi nami ďalej rásť. A čím dlhšie rastie, tým ťažšie sa búra.
Určitou formou prevencie by bolo, keby sme si dokázali ustavične pripomínať, že manželským sľubom som svojho manželského partnera postavil(a) na prvé miesto zo všetkých ľudí a svojím „milovať a ctiť po všetky dni svojho života“ som sa vlastne pred Bohom a svedkami zaviazal(a), že mi bude do smrti ležať na srdci jeho dobro a že budem robiť všetko preto, aby som mu pomáhal(a) rásť. A aj keď prídu akútnejšie povinnosti, na toto nemôžem zabúdať. Vtip je však v tom, že na to musia byť odhodlaní obaja. Akonáhle jeden iba vyžaduje túto „povinnosť“ od druhého a nie je ochotný ju oplácať, problém je na svete. A akonáhle začneme porovnávať, kto dáva a stará sa viac, láska sa mení na obchod. Je ťažké hľadať rovnováhu, ak pozerám len na to, čo mám dostať a nedostal som. Ale keď v pokore premýšľam o tom, čo som nedal a mohol by som dať, rovnováha nastane prirodzene. „Keď poviem „ja som“ a ty povieš „ja som“, nebude nikto. Ale keď poviem „ty si“ a ty povieš „ty si“, budeme obaja.“
Trvalá láska však nie je len výsledkom nášho úsilia, hlavne je to dar od Boha. Takže isto nám pomôže, ak budeme o ňu vytrvalo prosiť Toho, ktorý sám je Láska. Aj samotná spoločná modlitba vzťah oživuje. Totiž keď si pravidelne sadáme spolu k modlitbe, musíme sa predtým „zmieriť“ – vyjadriť, prečo sa hnevám, vysvetliť si veci, ospravedlniť sa a odpustiť si. Inak sa nám spolu modliť nepodarí. A potom keď načúvam modlitbe toho druhého, stávam sa svedkom jeho intímneho rozhovoru s Bohom a prenikám do jeho vnútorného sveta, ktorý by mi inak pravdepodobne ostal skrytý. Je to príležitosť lepšie mu rozumieť, vnímať jeho pocity, ťažkosti, radosti, túžby... A intimita takejto chvíle otvára priestor pre dôverný rozhovor o tom, čím jeden alebo druhý žijeme. Prehlbuje to našu empatiu voči partnerovi, našu snahu pomáhať mu a - lásku.
A čo okrem spoločnej modlitby ešte môže pomôcť našej láske, aby rokmi nezvädla?
V skratke aspoň pár tipov:
Vzájomná úcta a starostlivosť jeden o druhého je v manželstve nevyhnutná, aby láska „neuhynula“. Ozaj prekvitať však bude, keď sa budeme snažiť navzájom „prekvapovať“. Zisťovať tajné sny alebo hoci drobné želania toho druhého a skúsiť ich plniť.
Ďalej je dôležitým pravidlom „nenechávať slnko zapadnúť nad naším hnevom“. Hnev (aj keď môžeme mať pocit, že je „spravodlivý“) kazí dobrý spánok aj dobrú náladu a stavia múr. Ak sa snažíme každý večer vyladiť atmosféru medzi nami ospravedlnením a odpustením, budeme zaspávať a budiť sa v láskyplnom náručí milovaného človeka a bude sa nám lepšie spať aj radostnejšie vstávať. A budeme si bližší.
No a určite nie je dobré spoliehať sa na to, že manželstvo bude mojím jediným zdrojom pozitívnej energie a posily. Takto vzťah veľmi rýchlo „vyšťavím“. Dôležité je hľadať zdroje aj inde, napĺňať svoj život aj inak – realizovať svoje talenty, rozvíjať svoje koníčky, budovať vzťahy s priateľmi, čerpať pokoj a silu zo vzťahu s Bohom – aby som tak mohol z manželstva nielen čerpať, ale aj doňho vkladať. Aby som toho druhého neťahal k zemi svojou závislosťou, ale aby som bol preňho svojím životom inšpiráciou a obohatením.
Mgr. Katarína Gromošová
