feb 12
Svadobné šaty už čakajú v požičovni na ďalšiu nevestu, koláče sa zjedli, usmiati a dobroprajní hostia sa opäť zmenili na nevšímavých príbuzných a známych... Opadla eufória svadobných dní a život sa vrátil do starých koľají... Pre všetkých, okrem mladomanželov. U tých síce tiež opadla eufória, ale o starých koľajách sa hovoriť nedá. Pre nich sa toho zmenilo veľa. Zmenili bydlisko, pribudla im zodpovednosť a povinnosti – už tu nie sú rodičia, ktorí zaplatia nájom, navaria, obriadia. To všetko ostalo na nových manželoch. A navyše – musia si zvykať na spolužitie s celkom cudzím človekom, ktorý má celkom iný spôsob života, denný režim, zvyky. A tak vytriezvenie zo svadobného dňa má zrazu celkom inú podobu než ružové sny pred svadbou... A medové týždne horknú na jazyku.
Prvé manželské krízy vznikajú z rozčarovania, že mnohé veci musím robiť inak, ako som ich robil doteraz, inak, ako som si to predstavoval. Každý si z domova prináša iné zvyky, tradície, a je nutné prispôsobovať sa. Ďalší problém môže nastať, keď jeden alebo druhý nedokáže postaviť na prvé miesto medzi ostatnými ľuďmi svojho partnera a prijať nové povinnosti a obmedzenia, ale naďalej viac času trávi s priateľmi či koníčkami, alebo (čo je bohužiaľ veľmi časté) viac počúva svojich rodičov ako svojho manžela (manželku). Často sa tiež stáva, že mladí manželia bývajú v jednej domácnosti s rodičmi. Vtedy je osamostatnenie ešte ťažšie, ťažko sa vytvárajú vlastné vzorce manželského či rodinného života, ostávajú vlastne v pozícii detí svojich (alebo partnerových) rodičov. Navyše nie je zriedkavé, že ešte skôr, než sa mladí manželia naučia byť dvaja, začnú byť traja. Už počas tehotenstva žena nie je sama, ale spolu s dieťaťom tvorí oproti mužovi väčšinu, muž musí brať ohľady na iný stav manželky, takže to nie je celkom rovnocenná situácia. Navyše žena je naplno zaujatá svojím dieťaťom a často rozpráva len o ňom, muž má pocit, že už ho nemá rada a vníma to tak, že po svadbe sa zmenila... Ona sa však nezmenila následkom vydaja, ale následkom tehotenstva – a keď tehotenstvo príde veľmi skoro, tak sa v tom nikto zo zúčastnených nestihne zorientovať. Vzťahy sa stávajú neprehľadnými, nie je čas vytvoriť si stabilné zvyky, vzorce správania, pretože je tu kopec iných starostí.
Z týchto a ďalších dôvodov sa už do jedného roka po svadbe mnohé manželstvá rozpadávajú. Najčastejšie je to u veľmi mladých („nezrelých“) ľudí, alebo ak sa manželia pred svadbou poznali iba krátko, alebo ak dôvod sobáša bol iný ako vytvoriť stabilný manželský vzťah a v budúcnosti stabilnú rodinu. Skutočným dôvodom môže byť napríklad snaha ujsť z rodičovského domu, využiť možnosť odísť do zahraničia, získať iné štátne občianstvo, dokázať svoju šikovnosť a neodolateľnosť sebe alebo bývalému partnerovi. A v nemálo prípadoch býva skutočným dôvodom sobáša snaha zachrániť rozpadajúci sa vzťah alebo do všednejúceho vzťahu vniesť nový vietor.
Na toto všetko myslieť treba myslieť ešte pred svadbou. Pozrieť sa sám sebe hlboko a otvorene do srdca a priznať si, prečo vlastne do manželstva vstupujem. Samozrejme, absolútnu istotu, že on je ten pravý, ona pravá, nebudem mať nikdy, ale treba preskúmať, čo ma asi s týmto človekom čaká a či som ochotný to zvládať celý život. Pretože dúfať, že v manželstve sa niečo zmení, je poriadna naivita. To, čo mi prekáža teraz, mi bude prekážať aj potom – akurát častejšie a viac. To, na čom sa nevieme dohodnúť teraz, nepôjde samo od seba ani potom. A ak sa do nášho vzťahu vkráda nuda, svadba to nevyrieši. Toto všetko treba riešiť inak – rozhovorom, dohodou, modlitbou – a možno aj návštevou manželského poradcu, ktorý nám pomôže vidieť cesty, ktoré možno my sami nevidíme. A až potom si môžeme s čistým svedomím naplánovať svadbu a zveriť všetko ostatné do rúk Božích.
A čo robiť v situácii, keď sme to podcenili a po svadbe „precitneme“ vedľa takmer neznámeho človeka a silne pochybujeme, že práve s ním chceme žiť celý život? Dôležité je nespanikáriť. Uvedomiť si, že veľa z pochybností, obáv a zmätku, ktoré cítime, môže vyplývať práve z toho, že jednoducho priveľa zabehaného treba zmeniť. A to nikto z nás nerobí rád, pretože zmena prináša neistotu, stratu, námahu... Ale v tejto chvíli nám už nič iné neostáva. Už sme prepásli možnosť vycúvať, tak sa toho musíme zmocniť ako novej úlohy. Otvorene a úprimne sa spolu rozprávať, povedať si aj o svojich rozčarovaniach a obavách. O tom, za čím je nám smutno a čo sa nám ťažko prijíma. A pochopiť, že v niečom musí ustúpiť jeden, v niečom druhý, v niečom si vytvoríme nové, vlastné zvyky, odlišné od našich pôvodných rodín. Spolu ideme tvoriť niečo nové a to staré musí ustúpiť. Liať do starých mechov nové víno sa nevypláca... MY sa nedá vytvoriť z JA plus JA. Niečo z toho JA sa musí zmeniť – hoci možno len naivné predstavy o tom druhom (alebo o sebe) alebo nereálne očakávania. A potom treba veriť, že Boh našu námahu požehná a z toho MY urobí niečo oveľa krajšie a zmysluplnejšie, než bolo pôvodné JA. A tak hoci to bude stáť veľa síl, výsledok určite bude stáť za to!
Mgr. Katarína Gromošová, psychologička
