31
jan 17

„Manželstvo - spolu na ceste“ vyjadruje skutočnosť , že manželstvo je dynamický vzťah, má svoje výšiny aj údolia, prináša množstvo spoločných zážitkov, ale aj výzvy a prekážky a tiež že na cestu týmto životom sme vstupom do manželstva dostali „nerozlučného parťáka“ a naopak my sme sa stali celoživotným spolupútnikom niekomu ďalšiemu . Veľmi dobrým príkladom „parťákov na ceste“ sú horolezci, ktorí visia na jednom lane.

Pred Vianocami sme sa ako rodina vybrali na lezeckú stenu, aby sme zažili aspoň trochu, aké je to zdolávať cestu nahor spoločne. Ísť na vlastnú päsť by bolo prinajmenšom riskantné, ak nie úplne nemožné – potrebovali sme toho druhého, aby nás istil v nebezpečných úsekoch alebo podržal, keď sme nevládali, aby sme sa bezpečne dostali aj nadol... 

V skutočných horách toto všetko platí o to viac - je celkom zrejmé, že zdolať cestu na vrchol môžu „osamelí vlci“ len veľmi ťažko - aj tí najšikovnejší potrebujú partnera, aby sa navzájom istili, pomáhali si, vyhodnocovali nebezpečenstvo ... No cesta spolu nie je iba jednoduchá. Skôr, ako sa horolezeckí partneri na dobrodružnú a náročnú cestu vydajú, potrebujú poznať, že táto výprava im prinesie nielen množstvo zážitkov a poskytne nádherné výhľady, no tiež že preverí hranice ich schopností, že celkom iste budú čeliť aj výzvam, že prinesie aj nepohodu... Bez odhodlania čeliť výzvam by sa veľmi rýchlo vrátili späť – ako náhle by sa stretli s prvou vážnou prekážkou.

Čo okrem odhodlania čeliť výzvam a vydržať, potrebujeme na to, aby naša  spoločná cesta s manželským partnerom bola úspešná?

Ak chceme ísť spolu, jednoznačne potrebujeme ochotu prispôsobovať sa  a hľadať dohodu – na spoločnej ceste nemôžeme byť vzájomne nezávislí a rozhodovať sa bez ohľadu na toho druhého.  Potrebujeme zladiť tempo, dohodnúť  si stratégiu - ktorou cestou sa vyberieme, ako budeme zdolávať prekážky  aj kedy a kde zastaneme... V manželstve sa potrebujeme dohodnúť na množstve veľkých aj malých vecí – ako bude vyzerať náš rodinný život, čomu dáme prednosť,  ako budeme vychovávať naše deti, ako budeme tráviť voľný čas, koľko a na čo budeme míňať, ....

Najmä v obdobiach života, kedy prítomnosť toho druhého vnímame najmä obmedzujúco, je dobré položiť si otázku: Prečo som si vybrala svojho manželského partnera na cestu týmto životom? Čo na ňom obdivujem? V čom je pre mňa pomocou a povzbudením?  Ako by ste vy odpovedali na tieto otázky?

Ďalší dôležitý faktor na spoločnej ceste je výstižne vyjadrený v Biblii: „... ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnejších než seba a nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných“ (Filip. 2:3-4). Som ochotná nemyslieť len na seba a svoje vlastné potreby, ale viac ako na svoje vlastné dobro myslieť na dobro toho druhého?  Som pripravená pomôcť mu, vzdať sa svojich práv a predstáv v jeho prospech, stáť v úzadí, podeliť sa...?

A znovu skúsme hľadať odpoveď na konkrétnu otázku: Čo potrebuje môj manželský partner v tomto období, v tejto situácii? Čo môžem preňho urobiť? A ak chceme hľadať jeho dobro, tak sa do toho pustime hneď dnes!

Dlhú cestu nezvládneme bez prestávok a oddychu. Aj v našom manželstve potrebujeme nájsť spôsob, ako sa zastaviť, tešiť sa zo vzájomného vzťahu a načerpať. Život na nás denne kladie množstvo úloh a povinností a ak nám v manželstve chýba oddych – čas bez úloh, keď sme spolu ako priatelia, ľahko môžeme v manželstve vyhorieť. Je len na nás, ako budú takéto prestávky vyzerať – či si zavedieme pravidelný čas pri káve alebo spoločné prechádzky raz do týždňa, alebo sa budeme spolu rozprávať večer, keď uložíme deti, alebo si vyjdeme len my dvaja niekam na víkend, alebo... Pán Boh vložil do nás množstvo kreativity, tak ju využime, aby sme pestovali naše priateľstvo.

Do batoha na cestu určite patrí aj lekárnička – musíme počítať s tým, že môže dôjsť k zraneniu. Aj malé zranenia nám môžu cestu veľmi znepríjemniť , no keď máme vo svojej lekárničke napríklad malý kúsok rýchloobväzu, aj s otlakom môžeme pokračovať ďalej. V každom manželstve dochádza k zraneniam a bolesti. Na spoločnej ceste sa potrebujeme naučiť, ako liečiť zranenia, ktoré sme si spôsobili navzájom. S väčšinou zranení, pokiaľ ich zachytíme dosť skoro, si vieme poradiť sami, stačí pár vecí v lekárničke – odvaha povedať, čo ma zranilo, ochota priznať si chybu a požiadať o odpustenie, odhodlanie odpustiť  a znovu dôverovať. V prípade, že došlo k veľkému zraneniu, alebo sme len kopu maličkých zranení dlhodobo neriešili, možno budeme potrebovať pomoc zvonku.

Napriek tomu, že je dobré do batoha pribaliť všetko, čo by sa nám mohlo zísť, nie je užitočné niesť so sebou obrovský náklad. Pamätajte, necestujeme autom, ideme po svojich. Je niečo, čoho je dobré zbaviť sa na spoločnej ceste životom? Vzdajme sa nerealistických očakávaní od svojho partnera a tiež záťaže z minulosti – našich predstáv o ideálnom partnerovi a rodine, no tiež zranení z minulosti. Toto všetko môže byť príliš veľkou záťažou pre našu spoločnú cestu.

No a nakoniec je tu obrovská výsada, ktorú pri zdolávaní štítov máme - komunikácia so základným táborom. Na našej ceste nie sme odkázaní len sami na seba, na vlastné sily a vlastné zhodnotenie situácie. Je tu Boh, ktorý má nadhľad, vidí súvislosti, rozumie nebezpečenstvám, neustále nás sleduje a chce byť s nami v kontakte - stačí sa spojiť a spoľahnúť sa, že nás bezpečne povedie.

A na záver jedno africké príslovie, ktoré hovorí o výsadách aj výzvach spoločnej cesty:  „Ak sa chceš niekam dostať rýchlo, choď sám, ak sa chceš dostať ďaleko, choďte spolu.“

Renáta Sochorová