Radosť a zábava ako cesta k budovaniu vzťahu

11.01.2019

Napriek tomu, že mi veľmi často chýba ozajstná radosť, napriek tomu, že mám nedostatok zábavy v živote i manželstve, stále si myslím, že obe sú prepotrebné. Lebo zábava nemusí byť len lacná, bezduchá. Lebo radosť je ovocie Ducha, poháňadlo, motivátor.

Spomínam si veľmi presne a živo, v akej situácii sme sa s manželom zoznámili. Ja som prežívala svoj veľký smútok z rozchodu s jedným mužom, môj terajší manžel práve študoval knihy o ženách a rozdieloch medzi pohlaviami a ako na ženy. Svoje načítané znalosti svojrázne a humorne prezentoval na konferencii, kde sme sa "náhodou" ocitli pri jednom stole. Všetky tri počúvajúce ženy sme sa z chuti nasmiali. A potom nejako sme sa začali stretať a stretať a stretávame sa dodnes nielen pri jedálenskom stole u nás doma, ale aj v spálni, v kúpeľni, v záhrade, v divadle, na športovisku... 

A o to športovisko stále ide. Naše rande sa konalo často na korčuľovej dráhe medzi bratislavskou Petržalkou a Čuňovom. Milovali sme naše tri hodinky na inline-korčuliach - Tomáš ma naučil na nich fujazdiť. Pri jednom bufete sme si dali kofolu, pri ďalšom horalku, pri treťom 5 minút sediacu pauzu, a toto každý týždeň. Ako pri každom zdravom pohybe aj nám sa vyplavovali hormóny radosti, odbúraval sa stres a cítili sme sa skvele. V týždni som ja jeho dotiahla do divadla na muzikál. Nie na jeden, na všetky vtedy hrané. Prežívali sme spolu emóciami nabité silné príbehy postáv, debatili o nich, podmanivá hudba nám ostávala v ušiach a mysli ešte dlho, dlho. A nezostalo len pri tomto. Na rad prišlo plávanie, bedminton, lyže, tanec na plesoch, opera, balet (tu sa mi nepodarilo spraviť s manželom zázrak - opera ani balet si ho nezískali), zato však kupujeme či požičiavame si knihy a veľa-veľa čítame. Každý sám, a predsa spolu. Dej nám prináša inšpiráciu na rozhovory o živote vtedy a teraz, tam a tu. On bol športovec, ja milovník umenia. Dnes sme obaja aj aj. No a deti nám neskôr zamotali život. Namiesto divadla nastúpili filmy na DVD-čkach, korčule vystriedal rodinný floorbal či futbal v záhradke a návšteva folklórnych podujatí, keďže chlapci tancujú.

Život je plný povinností - práca, nákupy, pranie, žehlenie, upratovanie, učenie s deťmi, riešenie školských poznámok a pokarhaní, choroby, úrazy, zarábanie, stráženie peňazí, kam investovať, kam nedať ... Ľudia sa sťažujú na rýchle tempo a stres, zaznieva časté slovo "nestíhame" ... a ja sa niekedy pýtam, čo nestíhame ... Či sme si náhodou sami nenaplánovali viac, než sa dá reálne stihnúť, či sami seba niekam nehecujeme, či nás riadi ktosi cudzí... Aj ja sa nechávam strhnúť vírom nervov, nacvakaných činností a zabúdam sa tešiť, zabúdam na radosť. Keď sa však zahľadím naspäť na naše manželské začiatky, objavujem v nich ľahkosť, radosť a cítim potrebu predefinovať život. Život ako šancu tešiť sa. Ani šport, ani umenie nemusia byť o peniazoch, veď nie každý ich má. Je to v prvom rade o chcení a vyčlenení časopriestoru na ne. Vlastne na partnera, s ktorým tieto dve činnosti robím. Alebo dnes už aj na tie naše dve deti, ktoré pri športe či návšteve predstavení lepšie spoznávame. A koniec-koncov si pri pohybe rozvíjajú vytrvalosť a pri umení vnútorný citový svet. A sme veľa spolu. A vieme o sebe.

Ja dole v kuchyni pečiem a zhora ku mne prichádza zvuk gitary, bonga a spev. Manžel zas čosi nové skomponoval a zaranžoval. Radosť sa túži vrátiť do môjho uponáhľaného života a unaveného srdca. Tichá i hlučná, malá i veľká, no hlavne pravá! Pretože pochádza od Boha, ktorý nám ju ponúka spolu so zmyslom života, ktorý je - či chceme, či nie - len v Ňom.

Mgr. Alena Ješková, 

16 rokov manželka, mama 2 synov, učiteľka, redaktorka, jazyková korektorka, milujúca ovocie, more, teplo, šport, dobré knihy a filmy